Julian Barnes: Jak to vlastně bylo?

Julian Barnes nebol prvý ani posledný, kto rozohral hru na manželský trojuholník. Ale ako to vlastne bolo?

V knihe Jak to vlastně bylo sú tri hlavné a takmer jediné postavy: Stuart, jeho priateľ Oliver a ich spoločná priateľka Gill, ktorú obaja milujú. Teda nie celkom od začiatku. Vlastne, bolo to takto:

Stuart bol vždy suchár, ktorý u žien nikdy nemal úspech. Raz sa mu ale podarilo zoznámiť sa so ženou, ktorú si získal. A oženil sa s ňou. Jeho priateľ, ktorý bol jeho opakom a pre ženy bol vždy nesmierne zaujímavý a príťažlivý, sa do nej zamiloval tiež. Práve v deň ich svadby. Láska si opäť nevybrala vhodnú dobu. Oliver mal u žien vždy úspech, a preto bolo len otázkou času, kedy si získa Gillian. Otázkou pomerne krátkeho času.

Ale bolo to vlastne tak?

Stuart:
"Je to teď. Dnes. Vzali jsme se minulý měsíc. Miluji Gillian. Jsem šťastný, ano, jsem šťastný. Konečne mi to vyšlo. Teď je teď."

Gillian:
"Vdala jsem se. Jedna část mého já nevěřila, že to někdy udělám, jedna část s tím nesouhlasila, jedna část se toho po pravdě trochu obávala. Ale zamilovala jsem se a Stuart je dobrý člověk, hodný člověk a miluje mě. Teď jsem vdaná."

Oliver:
"Do prdele. Do prdele, do prdele, do prdele. DO PRDELE. Jsem zamilovaný do Gillian, právě jsem si to uvědomil. Jsem ohromen, zděšen, zasažen. Kurevsky zasažen. Megakurevsky. I moje cerebellum je zděšeno. Co se bude dít teď?"

Najpríťažlivejšie veci sú tie, ktoré nemôžeme mať. Čo môžeme a nemôžeme je samozrejme vec predstavivosti. Takže Oliver sa pokúsi získať manželku svojho priateľa. Že je to neetické? Možno by ste si to mysleli, keby vám to hovoril Stuart. Tu ale každý hovorí za seba a každý má svoju pravdu, dokonca aj ja - čitateľ. ("Proboha, pohněme se s tím příběhem dál.")

Možno ešte stále nie je celkom jasné, aká táto kniha vlastne je. ("Slova se vždy netrefí do černého, že?")

Celý román je mozaikou troch osobných výpovedí, zachovávajúcich časovú postupnosť deja. Zaujímavé je práve isté nedodržiavanie pravidla, kto kedy má rozprávať. A tak sa dozvedáme o tej istej udalosti od všetkých troch, avšak vždy trochu inak. Dokonca aj vedľajšie a celkom nedôležité postavy rozprávajú vždy v prvej osobe, čo vytvára pocit, akoby Barnes vyrábal dokumentárny film, v ktorom necháva každého prerozprávať svoju pravdu.

Táto kniha síce nie je príliš veselá, ale vďaka Barnesovmu rozprávačstvu je vtipná. S nadhľadom zapisuje myšlienkové pochody svojich postáv a so zmyslom pre budovanie napätia svoj príbeh a svojho čitateľa úspešne privádza až na posledné stránky svojej knihy.

Manželský trojuholník je od nepamäti nevyčerpateľným zdrojom dramatických zápletiek. Trojuholník je optimalizovaná schéma poskytujúca dosť prehľadnú skupinu postáv (3) a zároveň obrovské množstvo dramatických možností (nekonečno). Je len na šikovnosti autora, ako sa mu podarí s takýmto (z hľadiska štatistického mohutným) potenciálom vyrovnať. Barnesovi sa to podarilo naozaj na úrovni.

01. 11. 1999, Jaroslav Ridzoň, inzine.sk

© 1991-2024 VOLVOX GLOBATOR
Vytvořilo a spravuje studio LAMA

Počet přístupů na tuto stránku: 8415